Kráľova hoľa: z Vernára na pásoch
15.02.2022Cesta ranným rýchlikom odhaľuje šialené extrémy tejto zimy: na Štrbe záľahy snehu, ale už vo Svite takmer nič. Cestou autobusom do Vernára túžobne čakám, kedy ten sneh začne okolo cesty pribúdať – myslel som si, že v tej studenej a chladnej doline predsa muselo niečo ostať... Veď „teplá jar“ po masívnom snežení trvala len zo dva, tri dni! Ale nič, Vernár suchý! Len z diaľky sa mi smeje ona – žiarivo biela, nasvietená vychádzajúcim slnkom, ktoré do tieňa doliny ešte nenakuklo. Tak lyže na batoh a škrípajúce kroky po špinavom ľade s posypom, smer miestne lyžiarske ministredisko. Ešte že sú aspoň tie zjazdovky, lebo na červenej značke hore lesom asi nebude toľko snehu, koľko by som pod pásy potreboval. A najmä pre cestu dole by to isto bola tragédia, ale to neskôr.
Našťastie až ku vlekom po ceste nemusím: malý mostík cez potok ku studničke a od nej už sa dá pomedzi krtince a trávu aj na pásoch, dokonca aj stopa je! Podklad: aprílový firn, hlboko zmrazený do tenkej kôrky na vrchu a sypkej plnky s bylinnou prímesou pod ňou. Dnes (sobota 12.2.) aspoň že teplota nemá vyliezť nad nulu, tak dúfam, že sem aj zlyžujem. Pod vlekmi ľadový menčester, v prudších pasážach zjazdovky musím poriadne potiahnuť rukami. Vstup do lesa: stopa široká, vyleštená brzdením, ale špinavá od konárikov a šišiek, občas hlinu vidno. Ešte sa pýtam vlekára, či prejdem bez vyzúvania. Nevie.
Prešiel som, aj keď stačí jeden, dva dni tepla a nebude sa dať. Prvá lúka nad tým lesíkom, to je kľučkovanie pomedzi kriaky a bodliaky a trávu, ale našťastie takmer súvislá biela vrstva, stále betónový firn. Strmšia pasáž popri lese, to budú smerom dole poriadne krátke oblúky, bude si treba pomôcť miestami aj po rúbanisku povedľa. Sem tam to podšmykne na ľade. Zato za druhým lesíkom konečne mi pod pásmi začína vŕzgať normálny, aj keď dobre premrznutý sneh. Aj buriny ubudlo, tu už zjavne kosia či pasú.
Od rázcestia Morna stopa širšia a viac preleštená smerom na Prednú hoľu, doprava v mojom smere zrazu len zafúkaná „jednokoľajka“, ktorá sa na hnusných, obrovských rúbaniach miestami až stráca. Tak sa trochu motám, lebo ani značiek nieto. Motám sa aj preto, lebo miestami treba kľučkovať pomedzi konáre a pne. Ako som stúpal a s výškou sa otepľovalo, tu na severných svahoch zrazu naopak, poriadna kosa. Pozitívom sú nádherné výhľady na ranné Tatry napravo, ale aj čerstvý poprašok pod lyžami, konečne idem tichšie.
Po rozľahlých lúkach pred Smrečinským sedlom si ťahám za sebou čerstvú lajnu, len máličko sa prepadávam, kôrka je hrubá. Výhľady sa rozširujú aj na západ, niekam ku hrebeňu nízkotatranskému a možno až ku Fatrám? Vľavo vpredu nad tmavozelený les znovu vykukuje môj žiarivo biely cieľ. A už som znovu von na slnku, preč z mrazivého tieňa, vrhaného Prednou hoľou.
Za smerovníkom Smrečinského sedla začína najväčšia sranda dňa: stopa síce preleštená, ale odbočuje od modrej značky kamsi doľava dole a na značke len súvislé lesné bielo. Neznalý miestnych pomerov si myslím, že to niekto predo mnou sa zamotával, tak prerážam stopu poslušne po modrej. Aj tu sa párkrát zamotávam, keď značky nevidieť, alebo keď ma zlákajú takéto betónové „kilometrovníky“:
V strmšom zostupe z Úplazu potom neskôr síce stopu pod nohami miestami aj vidím, ale pešiu a poriadne zaviatu, kľučkuje pre lyže až neprijateľne. Na mape ale od začiatku tejto "srandy" registrujem neznačený traverzový chodník trochu nižšie vo svahu, tak sa napájam a to je tá preleštená stopa - tak mi dochádza, že miestni znalci v zime tento úsek traverzujú. Aj smer dobrý, vpredu zase cez rúbanisko svieti Hoľa. Doľava, na východ, vidno do diaľky Volovských vrchov, neviem, či správne identifikujem Kojšovskú hoľu. V poslednom strmšom, užšom prechode cez les aj stromy zrazu vyzerajú ako v zime, krásne olepené snehom.
Potom už sa terén otvára a porast znižuje až do kosodreviny, pod pásmi konečne prašan, preto krátky sklz do malej jamky je pohodový aj na pásoch. Len pri návrate tu bude treba lyže do rúk vziať – jedného domáceho tak aj stretám, už sa vracia a dáva mi tip, ktorý odhadujem aj sám takto na diaľku, pri pohľade na Hoľu: nelyžovať nazad od vysielača po značke, ale bokom po hrane žľabu.
Okolo Martalúzky síce pribúda výhľadov, ale znovu rapídne ubúda snehu. Na výstup dosť, aj keď už miestami po brusniciach stúpam a na kamienky treba dať pozor. Oproti schádza od vysielača človek a hrôza ma chytá, lebo má lyže na chrbte. Príde ale bližšie a našťastie sú to bežky, ufff. Vraj prvý z masového prechodu Šumiac – Kubachy. Tak dúfam, že peší účastníci moc nerozbijú stopu v lese a kľučkujem ďalej v ústrety vrcholu. Miestami je to skoro na haršajzne, aké je to ľadové, aj povrch je tvarom „ľadových zubov“ podobný rašpli tam, kde nejaký súvislý ľad je. Ale to až vyššie, okolo zákruty cesty. Tak tadeto dole veru nie! Tých pár oprotizjazdujúcich aj odkláňam k hrane žľabu, nech sa netrápia popri tyčovom značení.
Hore davy: či už kvôli tomu prechodu, alebo že je poludnie, alebo len tak, že je konečne pekná sobota, dokonca skoro bez vetra. Moc sa nezdržujem, lebo na tomto hrebeňovom betóne niet veľmi s čím sa zabávať. Podstatná vec, ktorá mi napadá pri výhľadoch na sever do Liptova (a všimol som si ju už pri pohľade z lúk pri Smrečinskom sedle), že to kalamitné sneženie zo začiatku týždňa sa zastavilo akoby niekde na úrovni Štrby a Liptovskej Tepličky. Ďalej na východ sa nedostalo. Takže preč stadeto: obchádzam vysielač a púšťam sa ku sv žľabu, práve tade, kde je zábradlie pri ceste rozbité. Normálne dobrá lyžovačka, už takmer úplne zhora! Aj keď hore vyfúkané, šmykľavé dosky, ale čím nižšie, tým práškovejšie. Krátke, ale super!
Od Martalúzky k neznačenému traverzu (ktorý som smerom hore neznalo obišiel) už je stopa poriadne načatá pešiakmi, ale lyže z jamy sa mi vyniesť darí, moc sa neborím. A aj keď treba miestami trochu postromčekovať alebo potlačiť rukami, dá sa. Pásy lepím až v tých rúbaniach s výhľadom ku Kojšovke, potom ale nasleduje poriadne kľučkovanie a podliezanie vývratiskom. Miestami ani podliezť, ani obísť. Ale sranda, snehu zatiaľ jesto – len dokedy vydrží? Je to tu na juhovýchodnom svahu dosť otvorené.
Od Smrečinského sedla na rázcestie Morna sa vraciam čiastočne po svojej, čiastočne radšej ale po stope miestnych znalcov, aby som sa zase nezamotal. Ale aj tak sa mi to v tých rúbaniskách darí, nejaká iná stopa ma zlákala - lebo zrazu zisťujem, že som na „nižšom poschodí“. Tak krátka, prudká skratka nazad hore a potom už pohoda, lebo času dosť, ide sa aj hore na Prednú hoľu.
Tam je to polyžované intenzívne: najskôr široko, potom ma prekvapuje o dosť užší, „singloidný záver“. Takže hore pásy dole nie! Po tom, ako sa povrtím po vrcholových bralkách, na chlpoch sa spúšťam nižšie a až v rozšírení chodníka odliepam. A zľahka obedujem. Fajné, sladké, kondenzované mliečko v tube nestuhlo v studenom batohu tak moc, ako som čakal, dobre mi robí :-)
A nasleduje užívanie si pomalých oblúčikov (lebo sklon tu veľký nie je) rôznej kvality až dole do strediska – od prášku po firnový slalom pomedzi bodliaky a mladinu. Čím nižšie, tým s väčším rachotom samozrejme. Len na lúkach niekde v strede akurát lesáci dvoma traktormi pluhujú cestu a poriadne to celé rozrývajú, až do hliny. Prejsť aj obísť sa to našťastie dá.
Pred posledným lesíkom ešte spomaľovač v podobe pásu hliny takmer cez celý chodník, ale tiež sa dá. Potom už opatrne po konárikoch a šiškách, lebo medzi nimi aj kamienky striehnu (ako je to tu od lyží brzdením zodraté), a finálna ľadová revue po vyšmýkanej zjazdovke. Dole už aj trochu zima na prsty, ale času mám do autobusu dooosť, tak ešte raz pásy a motačka po lúke nad studničkou: či by sa tade v budúcnosti nedalo preraziť hore nad vleky pomimo zjazdovky. Hádam aj hej, ak bude snehu viac, najmä v lese. Ale to už mám hodinky vypnuté, kazilo by to výsledný profil :-) Ku studničke schádzam potom už pre istotu pešo (žeby som niečo na sklznice nechytil) a nasleduje dlhá cesta domov. Navyše o pol hodinu dlhšia oproti plánu, lebo v rýchliku vraj nejaký pako zatiahol záchrannú brzdu. Ale nevadí, na tú biedu odmäkovú dobre bolo, taká jarná lyžotúra – škoda len, že v polovici februára...
Rišo Pouš
Fotky Kráľova hoľa: z Vernára na pásoch
Súvisiace články:
Diskusia
Podpor Vetroplacha
Top Články - za 30 dní
- 40. ročník Sherpa Rallye 2024 - Zbojnícka chata (2101x)
- Malý horolezecký manifest Ta33 (913x)
- Človečina, kl. V+, Zadný Popradský zub - Veľká Kôpka 2354m (794x)
- Štrbský štít 2385m. JV žlabom z Mlynickej doliny (752x)
- 12 chát tatranských podľa Vetroplacha (701x)
- Lyžiarsky prechod pohoriami Slovenska (689x)
- ŠUPka 2024 (652x)
- Pobeh hrebeňmi nad Brnčalkou (610x)
- Koruna Turca (210km, +10981m): nonstop sólo (599x)
- Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina (586x)
Fórum
- Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom
15.11.2024 - príspevok k diskusii
Vetroplach chodí v Tatrách po stopách Jarabej, tu už naozaj nikto nič negarantuje!!! - Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom
12.11.2024 - príspevok k diskusii
Mám rada túto tvoju sériu článkov, už ma namotivovali viackrát :-) Popod kvočku sme šli vlani a po daždi tá polica nebola veľmi príjemná. Pri zostupe... - Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina
11.11.2024 - príspevok k diskusii
A to nevieš, čo mám ešte v zásobe! - Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina
11.11.2024 - príspevok k diskusii
takto si predstavujem bicyklovanie v raji. mrazi z predstavy, hreje z nadsenia. farby cez oci priamo do mozgu namiesat ten zivy koktejl pre dusu. musi... - ŠUPka 2024
28.10.2024 - príspevok k diskusii
Viac fotiek na stiahnutie na Zonerame: https://eu.zonerama.com/Vetromag/Album/12345584 - Spomienka...
17.10.2024 - príspevok k diskusii
Miro sa zvykol občas u nás zastaviť a porozprávať o svojich nových túrach. Vždy s obrovským nadšením, radosťou rozprával svoje zážitky z túr – vtedy s... - Spomienka...
14.10.2024 - príspevok k diskusii
RIP Mirko. Veru, vďaka za túto spomienku. Bol z rodiny od ženinej strany. Škoda, že sme Mirko už nestihli čo-to pohobľovať u nás v "Tatroch"... Je mi ...